Dnes je nedeľa, 26.jún 2022, meniny má: Adriána
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Tatiana Drexler: S manželom sme sa zoznámili pri autonehode

máj 07, 2022 - 08:30
Pedagogička a porotkyňa z Let’s Dance Tatiana Drexler sa vie úprimne tešiť zo života. Baví ju skoro všetko, do čoho sa pustí, a úlohu porotkyne v šou považuje za veľmi príjemne strávený čas s talentovanými ľuďmi. Má v nej aj svojho favorita.
Foto: 
Archív Tatiana Drexler

Ako porotkyňa tanečnej súťaže máte množstvo skúseností, pred rokmi ste boli členkou poroty v Let´s Dance, v posledných rokoch v českej Star Dance a teraz vás diváci znova vidia na našich obrazovkách. Ako celú šou prežívate?

To je taký „pioniersky“ tábor, len s dospelým obsadením. Mňa na celej šou bavia najviac ľudia, ktorí ju tvoria. Sú to veľmi milí, kreatívni a talentovaní ľudia. Cítim sa medzi nimi veľmi dobre. Každá séria mi prinesie do života niečo iné, nové kontakty, pohľady na svet. Rozširuje to moje obzory. Veľmi rada sa zoznamujem s novými ľuďmi, je to zaujímavé a obohacujúce.

Zloženie poroty je tento rok naozaj pestré...

Áno, Jano je stále rovnako hundravý, ja som tá, čo stále otravuje, aby ľudia poriadne tancovali, Adela má neuveriteľne postrehový a inteligentný humor a Jorge je naša okrasa. Perečko naše belavé. Je strašne roztomilý. Myslím, že sme pestrí a navzájom sa dopĺňame. 

Žijete v nemeckom Hannoveri, kde učíte páry tanečný šport. V súťaži zastupujete odbornú zložku, pohybujete sa v úplne inom prostredí, než je zábavná šou.

Je to veľká zmena. Ako hovoril Albert Einstein: Oddych je robenie inej činnosti. Čiže vykonávanie inej aktivity mi spríjemní tú bežnú. Na začiatku som netušila, ako mi pôjde hodnotenie v porote, ale volajú ma znova a znova, tak zrejme to zvládam (smiech). Som za to vďačná. 

Ako ste sa ocitli v Nemecku? Písal sa rok 1987...

Mala som dvadsaťštyri rokov a dovtedy sme s vtedajším manželom boli zavretí v socializme, za železnou oponou. Hlavnou našou motiváciou odísť bola vtedy zvedavosť. Chceli sme len jednoducho vedieť, ako svet naozaj vyzerá. Mali sme obidvaja dobré školy a cítili sme sa na to dostatočne pripravení, vraveli sme si, že aj keď to bude v kapitalizme veľmi zlé, my ho opravíme. Videli sme iba obrázky propagandy,  kde sa ma veľmi málo ľudí dobre a väčšina, nimi utláčaná, veľmi zle. Cítili sme to tak, že aj my musíme spraviť zo sveta lepšie miesto. Boli sme totálne naivní a odhodlaní. A najmä zvedaví. Chceli sme vedieť, kto nás klame. 

imag1155.jpg

Foto: 
Archív Tatiana Drexler

A prišli ste na to?

Žiaľ, áno. Začiatky v Nemecku boli šokujúce tým, že sme hneď prišli na to, ako nás klamali. Mysleli sme si, že sa budeme musieť veľmi snažiť, aby sme to tam nejako prežili. Zistili sme, že západný svet nie je taký, ako nám ho opisovali. Boli sme z toho veľmi zmätení. Ocitli sme sa v inom svete, o ktorom sme vôbec nevedeli, ako funguje. Prvé roky v Nemecku som sa snažila rozlíšiť medzi veľmi bohatými a veľmi chudobnými, ale takto jednoducho to nefunguje. Bolo to, akoby som sa nanovo narodila a začala od začiatku. Neznalosť jazyka znamenala to najmenej. Všetky dovtedajšie nadobudnuté hodnoty boli nanič a človek začínal od piky. Mne bolo napríklad trápne zarábať peniaze. Dovtedy sme boli naučení, že sa musíme so všetkým, čo máme, deliť. 

Vnímate odchod s odstupom času ako dobré rozhodnutie?

Keď spravíte taký krok, naučíte sa nedívať sa dozadu. Netreba to spätne hodnotiť. Je to aj dobrá taktika pre život. Naučili sme sa, samozrejme, veľa, ale to by sme sa pravdepodobne boli naucili aj na Slovensku alebo kedykolvek inde. Netuším, čo by bolo, keby sme zostali na Slovensku. Emigrácia vo mne prirodzene vyvoláva, že premýšľam nad tým, čo znamená domov. Mám pocit, že domov je tam, kde máte ľudí, ktorí vás majú radi a vy máte rada ich. Možno budem o päť rokov doma niekde úplne inde. Veľa ľudí má pekné spomienky na detstvo, ale keď sa vrátim na miesta, kde som detstvo strávila ja, teraz tam tí ľudia už nie sú. Je to iba spomienka.

S vaším druhým manželom ste sa zoznámili pri autonehode. Ťukli ste do jeho auta a nechali mu vizitku s ospravedlnením, aby sa ohlásil ak by niečo bolo. Začali ste teda veľmi romanticky...

Aj tak pokračujeme. Muž je kriminalista a s veľkou vášňou vykonáva toto povolanie a ja mu do toho zase rada kecám. On so mnou zase cestuje na Slovensko alebo do Česka, keď máme nakrúcania tanečných šou. Som typ človeka, ktorého baví všetko. Keď som študovala matematiku, bavila ma, aj šitie šiat, upratovanie... Veľmi jednoducho sa viem nadchnúť. Táto schopnosť, ktorá mi zrejme bola daná geneticky, mi pomohla prežiť aj mimoriadne náročnú situáciu emigrácie. Nebolo to vôbec jednoduché a nedivím sa, ak si niekto z toho odniesol ťažké psychické následky. Možno som mala šťastie aj v tom, že sa neberiem príliš vážne. 

Páči sa manželovi na Slovensku?

Áno, aj v Česku. Všetci sú k nemu srdeční a milí, tak sa cíti veľmi dobre. Keď okolo neho poletujú všetky tie naše krásne ženy, kto by nebol rád? Je ako v raji. 

Máme pred sebou ešte dve série Let’s Dance, máte svojho favorita?

Nikdy to nehovorím dopredu, lebo to vždy dopadne inak, ako ja predpokladám, ale že Ján Koleník je naozaj nadpriemerne talentovaný, to si azda všimol každý. Ale či je favoritom, to neviem, lebo publikum sa niekedy správa inak. 

Aké máte plány po skončení šou?

Snažím sa zachrániť zemeguľu, tak nelietam často. Obaja s manželom sa budeme venovať svojej práci a potom si pôjdeme oddýchnuť niekam do Bavorska, alebo do Rakúska. Máme radi hory a prírodu, dokonca radšej ako ležať niekde na pláži.

- - Inzercia - -